Prozaické dielo Vták, nie je len o vtákoch. Je aj o niečom inom. Po večeroch som ho spolu s MB písal cez icq, podobnou technikou ako aj naše básničky, teda primerane sme sa striedali po vetách. Bolo to v roku Pána 2005. Vták nemá oficiálne ukončenie a stále sa v texte hľadajú chyby. Pôvodná forma bola upravená do čitateľnejšej formy a bola pridaná aj diakritika.
Pre hardcore fanúšíkov tejto poviedky je tu aj originál.
PART ONE
Malý lesklý chrobák sa skotúľal z kamienka nevinne ležiaceho pred vchodom domu. Na tom dome, by nebolo nič zvláštne, starý drevenný dom s červenou strechou. Kde tu diera od kamenov, ktoré doňho hádzali malí chlapci, kde tu kameň, ktorý nespravil dieru. Vlastne, dom ktorý by ste určite bez milosti prehliadli idúc okolo. Nebyť nápadneho zeleného vtáka pribitého na dverách. Jeho krv stekala po dverách pred pár dňami a zápach suchej krvi bol cítiť na metre ďaleko. Napriek tomu, ak ste sa lepšie započúvali, ak ste sa odpútali od pozemských starostí, mohli ste ho počuť spievať.
Ako vtedy ja. Srdce mi búšilo až v hrdle a na čele sa mi zjavili potové kropaje. Kusy odevu som zo seba strhával s mladickou zurvalosťou, nemohol som vydržať to teplo, čo sa rozlievalo po celom tele. Moja zvedavosť otvorila dvere do domu. Moje vzrušenie pokračovalo každým krokom dnu. Moja myseľ sa načiahla za vypínačom. Hoci pár dier púšťalo zatúlané lúče dnu, môj zrak nevidel na krok. Vnútro, bolo úplne spustošené a vyzeralo nedotknuté už pekných pár desiatok rokov. Okrem šľapají, ktoré sa v tej obrovskej vrstve prachu vynímali naozaj zreteľne. A neboli moje! Zrazu som si uvedomil, že čo tu vôbec robím. Spomenul som si na matku, chcela pol škatule orechov, peceň chleba a prací prášok Azimat, ktorý používa už roky. Rýchlo som vymietol tieto myšlienky z hlavy a pomaly som sledoval stopy na drevennej dlážke. Ďalej do miestnosti svetla ubúdalo a musel som ísť celkom sklonený, aby som niečo videl. Miestami sa mi pavučiny miešali spolu s vlasmi, stopy viedli do pivnice. Čo teraz?! Baterku som nemal, ani lampáš, ani pochodeň, nič. S nádejou som stlačil vypínač pri schodoch do pivnice. Žiarovka, začala iskriť, no predsa slabo svietila. Bolo cítiť čoraz syrovejší zápach, ktorý sa mi vtieral do nosa. Akoby niekto smažil syr! Napadlo mi. Keď som prišiel na koniec schodov, len zďaleka som videl, čo som určite nemal. Zároveň som nevidel, čo som mal, na poslednom schode bolo niečo mazľavé. Od malička som bol nemotorný. Zatmelo sa mi pred očami. Našťastie som sa hned prebral a tackavo som nahmatal hranu akéhosi stola alebo poličky. A znova som zbadal, to, čo som nemal! Pri svätom kameni verných! Na stole ležal ďalší zelený vták, ešte sa hýbal. Obe krídla mal prikované železnými klincami a zobák mal len jednu vrchnú časť. Tá druhá bola zrejme použitá na rozseknutom trupe. Napriek tomu spieval! A úplne zreteľne. Opäť som pocítil znoj na čele a neznesiteľnú horúčavu. Nebol to však spev, ako z rozprávky alebo z prírodopisného filmu. Tento spev bol vysoký a škrekľavý a presne taký, aký môže takmer mŕtvy vták zo seba z plných síl vydať. Jednako ma napĺňal bezbožnou, či dokonca zbožnou úctou k tomuto organizmu. Aj keby som vedel ako, nedokázal som mu pomôcť. Zaspieval predomnou posledný krát. To ticho bolo neznesiteľné. Bolo to, akoby mi niekto vytrhol srdce z tela. Rozplakal som sa...
O 10 rokov neskôr ...
Vstal som z postele o pol šiestej. Som zvyknutý, prezident veľkej spoločnosti musí dodržiavať isté zásady a ísť všetkým príkladom. K tým zásadám patrí aj premôcť sa a robiť to, čo sa mi hnusí. Stále si opakujem svoje krédo - všetko začína dnes. Niekedy to nepomáha a musím premýšľať nad všetkou bolesťou, čo som spôsobil. Všetko to začalo pred 10 rokmi v tom dome...
Pred desiatimi rokmi ...
Keď som odchádzal z toho domu, a ešte niekoľko dní potom, som v hlave držal všetky tie spomienky a myšlienky. Najmä to, ako som zdvíhal zo zeme pri mŕtvom vtákovi sekeru. Bola zvláštna, na porisku bolo akési znamenie, ktorému som nerozumel. Sediaci indián s havranom na hlave. Bol som mladý a v hlave mi behali rôzne myšlienky - dievčatá, Bill Murray, Steve Coleman a zabité vtáky. Akiste aj preto sa mi sekera z ruky vyšmykla. Dopadla priamo na vtákov krk. Ozval sa výkrik. Z vtákových očí vytriskla voda a ja som cítil príšerný chlad na ramenách.
"Pustite ma!", zvrieskol som.
"HA HA HA!" Smiech chrapľavého hlasu sa vôbec neodrazil od stien pivnice a znel tak sucho a bezvýrazne.
"Sadnite si, dáte si čaj?", spýtal sa suchý hlas. Stále som mu nevidel do tváre, no neodmietol som.
"Hneď to bude", povedal. Otočil som sa. Už tam nebol. Akiste odišiel po ten čaj. V tej chvíli som bol ako v slepej uličke, moja túžba vedieť viac mi nedovolila odísť. Sadol som si teda ku vtákovi so sekerou medzi telom a hlavou a čakal.
PART TWO
Neviem prečo, zrazu som dostal chuť na horkú kávu.
Hovorí sa Java.
Myslel si to tak?
Asi iné, ale to nevadí...tak ti rozšírim vedomosti Java=horká káva
Ale káva je hnusná, ja by som to nepil...raz mi niekto jednu spravil a bolo to hnusné aj po desiatich lyžičkách cukru, takže som to musel vyhodiť.
Mala to byť veta, ktorá rozvíja náš príbeh, takže si na rade.
Rozmýšľal som nad tým, či to povedať mužovi so suchým hlasom. Čo ak sa urazí a skončím ako ten vták? Vyschlo mi v hrdle. Muž sa nechystal vôbec prehovoriť a to mi naháňalo strach. Určite to bolo aj tým, že v tej chvíli tam vôbec nebol. Som vôbec pri zmysloch? Alebo som len výmyslom samého seba? Našťastie z blúznivých myšlienok ma vytrhne suchý hlas: "Nech sa Vám páči mladý pánko!"
Položil na stôl vedľa mňa hrnček čaju. Hneď vedľa znetvoreného vtáka. Chuť ma zaraz prešla a tak som ticho čakal ďalej. Muž so suchým hlasom napäto čakal. Ja tiež. Hľadel som do zeme. Napokon som našiel odvahu a spýtal som sa na mŕtveho vtáka: "Ehm, to je Váš vták?"
"Iste, prečo sa pýtate", odpovedal bez akehokolvek afektu v hlase. Jeho odpoveď ma zmiatla. "A nevadí Vám, že je takto ohavne umučený?" Znova som sa pozrel na vtáka a prišlo mi akosi zle. Asi na mňa lezie chrípka, pomyslel som si.
"Aha TEN vták," odpovedal na jeden výdych. "Je v celku zdravý." Jeho odpoveď ma desila. Zasa som sa odmlčal, nevedel som, čo mu na to povedať. Po chvíli som nejako zosmolil akú-takú vetu: "Ehm, ste si istý?" Začal som pochybovať, že muž so suchým hlasom je pri zmysloch. Neodpovedal, len mi podal do ruky papier a bez slova odišiel. Pozrel som sa na papier. Neveril som vlastným očiam. Bol celkom prázdny! A navyše vôbec nesmrdel. Nemohol som vôbec nič. Z depresie som odkopol vtákovy už napoli rozťatú hlavu.
Ako na potvoru som si vytkol členok. Hlúpy vták! Už mi začínal liezť na nervy. Znova som sa pozrel na papier. Tentokrát som tam niečo zazrel! Možno sa bolo treba pozrieť pod iným uhlom, ale pokvapkať papier citrónovou šťavou, alebo...
... alebo ho jednoducho obrátiť na druhú stranu! Bol tam veľmi krátky text, no nebol písaný latinkou, takže som ho nevedel prečítať. Čo ma upútalo najväčšmi bol obrázok sediaceho indiána s havranom na hlave v pravom hornom rohu. Pochytilo ma náhle osvietenie. Zodvihol som sekeru a priložil obrázok sediaceho indiána s havranom na hlave na papieri na obrázok sediaceho indiána s havranom na hlave na porisku. Boli rovnaké, no vyčítať som z toho nič nevedel. No všimol som si podobnosť toho vtáka s vtákom ležiacim podomnou na zemi.
PART THREE
Odrazu akoby všetko nabralo rýchly spád. Prestal som vidieť na ľavé oko. Už som mal toho dosť a chystal som sa odísť, no ako to už býva zvykom, to najčudnejšie sa ešte len malo stať. Prestal som vidieť aj na pravé oko. Dokonca som nemohol hovoriť a nepočul som si nič okrem svojho dychu. Pocítil som v izbe prítomnosť nejakej netušenej sily. Áno, presne tak, gravitačnej sily. Nohy sa mi lepily o podlahu a hlava mi klesala smerom nadol. Akoby zdiaľky ku mne doľahol suchý chrapľavý hlas: "Áno už je na ceste, všetko je pripravené. Zabaľte ho do koberca.." Ležal som užna zemi. Neviem, ako dlho. Okolo mňa chodily postavy a pre nedostatok svetla som videl iba ich obrysy cez zadymenú miestnosť. Všetkým akoby sedeli na hlavách nejakí vtáci. Tak ako neviem ako prišli, rovnako neviem ako odišli a ja som sa tackal pomalým a nervóznym krokom domov. Domov cez les. Niekde predo mnou zahúkala sova. Nebolo vidieť na krok, stále som narážal do stromov, až kým som nezačul výkrik, ktorý mi prenikol až do moku kostí. Podlomili sa mi kolená. Znova som spadol na zem. Sova zmizla, ja som zostal. Počul som len lahodný zvuk tečúcej vody. Ako dlho som už nepil? Hodinu, deň, rok? Túžba po lahodnej tekutine ma zdvihla na nohy. Bol som uprostred lesnej čistinky, okolo ktorej rástly javorové brezy. Nabral som si za hrsť vody a napil som sa. Voda bola číra a osviežujúca ako, ako...Nevedel som nájsť ten správny pojem, takú vodu som ešte neokúsil, u nás doma tečie hnus plný chemikálii. Rozplynula sa mi na mojom horúcom jazyku. Chcel som okúsiť ešte viac. No vtom som videl na jednej javorovej breze vtáka. Presne takého ako v pivnici v tom pochybnom dome. S tým rozdielom, že tento zjavne ešte dýchal a mával krídlami. Hodil som po ňom kameň, týchto zelených havranov mám už naozaj po krk. Vzlietol. V ten deň som ho videl ešte dva krát. Z toho raz živého na strome oproti môjmu domu a toho druhého trafil kamienok chlapca hrajúceho sa s prakom za letu.
Asi som sa pomiatol, už neviem, čo hovorím. V ten deň som ho už živého nevidel. Za to som videl muža so suchým hlasom. Jeho odraz som zbadal vo vode. Zaujímavejšie bolo, že odraz nemal žiadny vzor, ten chlap tam proste nebol! Okolie čistinky sa chladne zmenilo. Bolo mi pomaly chladno a už som mal naozaj chuť íst domov. Za posledný čas sa toho udialo až príliš veľa. Lenže som vôbec nevedel, že kde som. Mal som len jedinú možnosť. Skočil som po hlave do vody na čistinke. Jediné čo som si z toho odniesol bola hrča na hlave a poučenie, že nikdy nemám skákať hlavou dopredu do plytkej vody. Rozhodol som sa íst krížom cez les nech sa deje hocičo. Pobral som sa preto od čistinky čo najskôr. Po polhodine som narazil na múr. Neviem čo tam robil, ale rozbiehal sa doďaleka na obidve strany. Vysoký bol vari päť metrov a celý bol z hladkého kameňa. Vybral som sa napravo, tak som to totiž robil vždy, keď som nevedel kam z konopí. Kľukatel sa na všetky strany, no ja som sa držal vždy na pravo. Bol vari nekonečný, keď som sa po troch hodinách za neskorej noci priblížil k zeleznej bráne.
Brána mala ozrutné rozmery, určite ju postavili veľmi dávno, keď ešte civilizácia napredovala a ľudia vedeli čo chcú. Nepochybne chceli ozrutnú železnú bránu, tak si ju proste postavili! Tomu hovorím stáť si za svojím a tiež vliať si rozum na vrch hlavy. Schytil som pevne kľučku a poriadne som zatlačil. Nič. Hrdza na kľučke len prezrádzala, že nemám šancu. Šplhal som hore, až som bol na druhej strane. Bol to cintorín.
PART FOUR
Cítil som sa nesvoj. Cintoríny neboli mojou silnou stránkou, vždy som mal pocit, že sú len miestami kam netreba chodiť. Môj pocit sa mi potvrdil aj teraz, keď som ucítil ako ma zasiahla železná tyč do brucha. Bola to hrobárova lopata. Skôr ako som sa stačil postaviť, uštedril mi jednu po hlave. Brebral som sa v čudesne malom priestore.
"Prekristapána, už nie!", zvrieskol som, keď som zaostril a zbadal som plešatého muža s vtákom na hlave. Vták sa vzniesol do vlhkého vzduchu a zakrákal štebotavý refrén. Plešatý muž sa na mne smial od ucha k uchu. Vták mu sadol na rameno. "Stavím sa, že chcete vedieť, prečo ste tu." Vták popritom pokýval hlavou, akoby mu bol rozumel.
Bez slova som pokrútil hlavou a muž pohotovo zareagoval. "Vaša zvedavosť už dlhšie zamestnáva môj drahocenný čas. Stačí zopár viet a boli by ste zaraz preč. Vy tu však zostanete." Už mi vážne z toho chlapa bolo na nič. `O čo mu ide?`, vravel som si v duchu. `Dobre vie, tak ako aj ja a určite aj ten vták, že s tým nemám nič spoločné. Ale ako chce, veď ja mu to vytmavím.` Pokúsil som sa vstať, no nohy ma neposlúchli. Na nohách som mal totiž hrubú kovovú reťaz a na rukách putá. Nezmohol som sa na nič, preto som čakal. Po chvíli plešatý chlap odišiel. Jeho vták, ktorý predtým sedel na jeho hlave ostal pri mne.
Najprv sme sa len oťukávali, každý sa pozeral inam, ale to čo sa stalo, bolo nevyhnuteľné, pozreli sme sa jeden druhému do očí. To čo som uvidel v jeho očiach mi zobralo dych. Sklonil som hlavu, aby som vzdal úctu tomuto vznešenému tvorovi. Sadol si mi na hlavu. Naplnil ma pocit šťastia a sily. Roztrhol som reťaze. Jeho pazúry som na hlave vôbec necítil. Plný zvláštnej energie som jednoducho vstal a začal uvažovať, čo teraz. Na okamžitý útek som pomyslel len krátko. Bol som už príliš zamotaný, chcel a musel som zistiť viac. Vybral som sa do dverí, ktoré plešatý chlap zamkol, ked odišiel. Vôbec ma neprekvapilo, že som ich vytrhol z pántov a odhodil. V chodbe predo mnou nebolo svetlo, ale jednako som videl úplne jasne všetko, čo v nej bolo: prázdne kvetináče s červenou hlinou pri stenách, kde tu nejaké dvere, ale rovno predo mnou sa vznášala ružovatá hmota tvaru detského perníka. Neváhal som a odhryzol som si. Odrazu som sa cítil ako predtým, slabý a obyčajný. Zatackal som sa a možno by som odpadol, keby si na moju hlavu znova nesadol ten vták. Dodal mi silu a postupne som sa dostal až k pancierovým dverám s nápisom "Vojdi, možno to prežiješ ".
Odpľul som posledné zvyšky detského perníka, ktorý v skutočnosti chutil ako niečo medzi formaldehydom a nenasýteným mravčanom draselným a potisol som dvere. Nešli. Vyskúšal som teda nohu a poriadne dvere nakopol. Ako naschvál práve vtedy ten vták vzlietol a ja som si zlomil tri prsty a vytkol členok. Skôr ako sa vták vrátil na moju hlavu, udrel som sa ešte lokťom do železného trámu od dverí. Moril som sa takto ešte zopár minút dokiaľ vták nevidal prenikavý zvuk, ktorý pripomínal znelku z kolesa šťastia. Dvere sa otvorili. Nakukol som do miestnosti. Bola plná malých pekingských prasiatok, oblečených v žltých svetríkoch a vôbec si ma nevšímali.
martin & MB;
Pre hardcore fanúšíkov tejto poviedky je tu aj originál.
PART ONE
Malý lesklý chrobák sa skotúľal z kamienka nevinne ležiaceho pred vchodom domu. Na tom dome, by nebolo nič zvláštne, starý drevenný dom s červenou strechou. Kde tu diera od kamenov, ktoré doňho hádzali malí chlapci, kde tu kameň, ktorý nespravil dieru. Vlastne, dom ktorý by ste určite bez milosti prehliadli idúc okolo. Nebyť nápadneho zeleného vtáka pribitého na dverách. Jeho krv stekala po dverách pred pár dňami a zápach suchej krvi bol cítiť na metre ďaleko. Napriek tomu, ak ste sa lepšie započúvali, ak ste sa odpútali od pozemských starostí, mohli ste ho počuť spievať.
Ako vtedy ja. Srdce mi búšilo až v hrdle a na čele sa mi zjavili potové kropaje. Kusy odevu som zo seba strhával s mladickou zurvalosťou, nemohol som vydržať to teplo, čo sa rozlievalo po celom tele. Moja zvedavosť otvorila dvere do domu. Moje vzrušenie pokračovalo každým krokom dnu. Moja myseľ sa načiahla za vypínačom. Hoci pár dier púšťalo zatúlané lúče dnu, môj zrak nevidel na krok. Vnútro, bolo úplne spustošené a vyzeralo nedotknuté už pekných pár desiatok rokov. Okrem šľapají, ktoré sa v tej obrovskej vrstve prachu vynímali naozaj zreteľne. A neboli moje! Zrazu som si uvedomil, že čo tu vôbec robím. Spomenul som si na matku, chcela pol škatule orechov, peceň chleba a prací prášok Azimat, ktorý používa už roky. Rýchlo som vymietol tieto myšlienky z hlavy a pomaly som sledoval stopy na drevennej dlážke. Ďalej do miestnosti svetla ubúdalo a musel som ísť celkom sklonený, aby som niečo videl. Miestami sa mi pavučiny miešali spolu s vlasmi, stopy viedli do pivnice. Čo teraz?! Baterku som nemal, ani lampáš, ani pochodeň, nič. S nádejou som stlačil vypínač pri schodoch do pivnice. Žiarovka, začala iskriť, no predsa slabo svietila. Bolo cítiť čoraz syrovejší zápach, ktorý sa mi vtieral do nosa. Akoby niekto smažil syr! Napadlo mi. Keď som prišiel na koniec schodov, len zďaleka som videl, čo som určite nemal. Zároveň som nevidel, čo som mal, na poslednom schode bolo niečo mazľavé. Od malička som bol nemotorný. Zatmelo sa mi pred očami. Našťastie som sa hned prebral a tackavo som nahmatal hranu akéhosi stola alebo poličky. A znova som zbadal, to, čo som nemal! Pri svätom kameni verných! Na stole ležal ďalší zelený vták, ešte sa hýbal. Obe krídla mal prikované železnými klincami a zobák mal len jednu vrchnú časť. Tá druhá bola zrejme použitá na rozseknutom trupe. Napriek tomu spieval! A úplne zreteľne. Opäť som pocítil znoj na čele a neznesiteľnú horúčavu. Nebol to však spev, ako z rozprávky alebo z prírodopisného filmu. Tento spev bol vysoký a škrekľavý a presne taký, aký môže takmer mŕtvy vták zo seba z plných síl vydať. Jednako ma napĺňal bezbožnou, či dokonca zbožnou úctou k tomuto organizmu. Aj keby som vedel ako, nedokázal som mu pomôcť. Zaspieval predomnou posledný krát. To ticho bolo neznesiteľné. Bolo to, akoby mi niekto vytrhol srdce z tela. Rozplakal som sa...
O 10 rokov neskôr ...
Vstal som z postele o pol šiestej. Som zvyknutý, prezident veľkej spoločnosti musí dodržiavať isté zásady a ísť všetkým príkladom. K tým zásadám patrí aj premôcť sa a robiť to, čo sa mi hnusí. Stále si opakujem svoje krédo - všetko začína dnes. Niekedy to nepomáha a musím premýšľať nad všetkou bolesťou, čo som spôsobil. Všetko to začalo pred 10 rokmi v tom dome...
Pred desiatimi rokmi ...
Keď som odchádzal z toho domu, a ešte niekoľko dní potom, som v hlave držal všetky tie spomienky a myšlienky. Najmä to, ako som zdvíhal zo zeme pri mŕtvom vtákovi sekeru. Bola zvláštna, na porisku bolo akési znamenie, ktorému som nerozumel. Sediaci indián s havranom na hlave. Bol som mladý a v hlave mi behali rôzne myšlienky - dievčatá, Bill Murray, Steve Coleman a zabité vtáky. Akiste aj preto sa mi sekera z ruky vyšmykla. Dopadla priamo na vtákov krk. Ozval sa výkrik. Z vtákových očí vytriskla voda a ja som cítil príšerný chlad na ramenách.
"Pustite ma!", zvrieskol som.
"HA HA HA!" Smiech chrapľavého hlasu sa vôbec neodrazil od stien pivnice a znel tak sucho a bezvýrazne.
"Sadnite si, dáte si čaj?", spýtal sa suchý hlas. Stále som mu nevidel do tváre, no neodmietol som.
"Hneď to bude", povedal. Otočil som sa. Už tam nebol. Akiste odišiel po ten čaj. V tej chvíli som bol ako v slepej uličke, moja túžba vedieť viac mi nedovolila odísť. Sadol som si teda ku vtákovi so sekerou medzi telom a hlavou a čakal.
PART TWO
Neviem prečo, zrazu som dostal chuť na horkú kávu.
Hovorí sa Java.
Myslel si to tak?
Asi iné, ale to nevadí...tak ti rozšírim vedomosti Java=horká káva
Ale káva je hnusná, ja by som to nepil...raz mi niekto jednu spravil a bolo to hnusné aj po desiatich lyžičkách cukru, takže som to musel vyhodiť.
Mala to byť veta, ktorá rozvíja náš príbeh, takže si na rade.
Rozmýšľal som nad tým, či to povedať mužovi so suchým hlasom. Čo ak sa urazí a skončím ako ten vták? Vyschlo mi v hrdle. Muž sa nechystal vôbec prehovoriť a to mi naháňalo strach. Určite to bolo aj tým, že v tej chvíli tam vôbec nebol. Som vôbec pri zmysloch? Alebo som len výmyslom samého seba? Našťastie z blúznivých myšlienok ma vytrhne suchý hlas: "Nech sa Vám páči mladý pánko!"
Položil na stôl vedľa mňa hrnček čaju. Hneď vedľa znetvoreného vtáka. Chuť ma zaraz prešla a tak som ticho čakal ďalej. Muž so suchým hlasom napäto čakal. Ja tiež. Hľadel som do zeme. Napokon som našiel odvahu a spýtal som sa na mŕtveho vtáka: "Ehm, to je Váš vták?"
"Iste, prečo sa pýtate", odpovedal bez akehokolvek afektu v hlase. Jeho odpoveď ma zmiatla. "A nevadí Vám, že je takto ohavne umučený?" Znova som sa pozrel na vtáka a prišlo mi akosi zle. Asi na mňa lezie chrípka, pomyslel som si.
"Aha TEN vták," odpovedal na jeden výdych. "Je v celku zdravý." Jeho odpoveď ma desila. Zasa som sa odmlčal, nevedel som, čo mu na to povedať. Po chvíli som nejako zosmolil akú-takú vetu: "Ehm, ste si istý?" Začal som pochybovať, že muž so suchým hlasom je pri zmysloch. Neodpovedal, len mi podal do ruky papier a bez slova odišiel. Pozrel som sa na papier. Neveril som vlastným očiam. Bol celkom prázdny! A navyše vôbec nesmrdel. Nemohol som vôbec nič. Z depresie som odkopol vtákovy už napoli rozťatú hlavu.
Ako na potvoru som si vytkol členok. Hlúpy vták! Už mi začínal liezť na nervy. Znova som sa pozrel na papier. Tentokrát som tam niečo zazrel! Možno sa bolo treba pozrieť pod iným uhlom, ale pokvapkať papier citrónovou šťavou, alebo...
... alebo ho jednoducho obrátiť na druhú stranu! Bol tam veľmi krátky text, no nebol písaný latinkou, takže som ho nevedel prečítať. Čo ma upútalo najväčšmi bol obrázok sediaceho indiána s havranom na hlave v pravom hornom rohu. Pochytilo ma náhle osvietenie. Zodvihol som sekeru a priložil obrázok sediaceho indiána s havranom na hlave na papieri na obrázok sediaceho indiána s havranom na hlave na porisku. Boli rovnaké, no vyčítať som z toho nič nevedel. No všimol som si podobnosť toho vtáka s vtákom ležiacim podomnou na zemi.
PART THREE
Odrazu akoby všetko nabralo rýchly spád. Prestal som vidieť na ľavé oko. Už som mal toho dosť a chystal som sa odísť, no ako to už býva zvykom, to najčudnejšie sa ešte len malo stať. Prestal som vidieť aj na pravé oko. Dokonca som nemohol hovoriť a nepočul som si nič okrem svojho dychu. Pocítil som v izbe prítomnosť nejakej netušenej sily. Áno, presne tak, gravitačnej sily. Nohy sa mi lepily o podlahu a hlava mi klesala smerom nadol. Akoby zdiaľky ku mne doľahol suchý chrapľavý hlas: "Áno už je na ceste, všetko je pripravené. Zabaľte ho do koberca.." Ležal som užna zemi. Neviem, ako dlho. Okolo mňa chodily postavy a pre nedostatok svetla som videl iba ich obrysy cez zadymenú miestnosť. Všetkým akoby sedeli na hlavách nejakí vtáci. Tak ako neviem ako prišli, rovnako neviem ako odišli a ja som sa tackal pomalým a nervóznym krokom domov. Domov cez les. Niekde predo mnou zahúkala sova. Nebolo vidieť na krok, stále som narážal do stromov, až kým som nezačul výkrik, ktorý mi prenikol až do moku kostí. Podlomili sa mi kolená. Znova som spadol na zem. Sova zmizla, ja som zostal. Počul som len lahodný zvuk tečúcej vody. Ako dlho som už nepil? Hodinu, deň, rok? Túžba po lahodnej tekutine ma zdvihla na nohy. Bol som uprostred lesnej čistinky, okolo ktorej rástly javorové brezy. Nabral som si za hrsť vody a napil som sa. Voda bola číra a osviežujúca ako, ako...Nevedel som nájsť ten správny pojem, takú vodu som ešte neokúsil, u nás doma tečie hnus plný chemikálii. Rozplynula sa mi na mojom horúcom jazyku. Chcel som okúsiť ešte viac. No vtom som videl na jednej javorovej breze vtáka. Presne takého ako v pivnici v tom pochybnom dome. S tým rozdielom, že tento zjavne ešte dýchal a mával krídlami. Hodil som po ňom kameň, týchto zelených havranov mám už naozaj po krk. Vzlietol. V ten deň som ho videl ešte dva krát. Z toho raz živého na strome oproti môjmu domu a toho druhého trafil kamienok chlapca hrajúceho sa s prakom za letu.
Asi som sa pomiatol, už neviem, čo hovorím. V ten deň som ho už živého nevidel. Za to som videl muža so suchým hlasom. Jeho odraz som zbadal vo vode. Zaujímavejšie bolo, že odraz nemal žiadny vzor, ten chlap tam proste nebol! Okolie čistinky sa chladne zmenilo. Bolo mi pomaly chladno a už som mal naozaj chuť íst domov. Za posledný čas sa toho udialo až príliš veľa. Lenže som vôbec nevedel, že kde som. Mal som len jedinú možnosť. Skočil som po hlave do vody na čistinke. Jediné čo som si z toho odniesol bola hrča na hlave a poučenie, že nikdy nemám skákať hlavou dopredu do plytkej vody. Rozhodol som sa íst krížom cez les nech sa deje hocičo. Pobral som sa preto od čistinky čo najskôr. Po polhodine som narazil na múr. Neviem čo tam robil, ale rozbiehal sa doďaleka na obidve strany. Vysoký bol vari päť metrov a celý bol z hladkého kameňa. Vybral som sa napravo, tak som to totiž robil vždy, keď som nevedel kam z konopí. Kľukatel sa na všetky strany, no ja som sa držal vždy na pravo. Bol vari nekonečný, keď som sa po troch hodinách za neskorej noci priblížil k zeleznej bráne.
Brána mala ozrutné rozmery, určite ju postavili veľmi dávno, keď ešte civilizácia napredovala a ľudia vedeli čo chcú. Nepochybne chceli ozrutnú železnú bránu, tak si ju proste postavili! Tomu hovorím stáť si za svojím a tiež vliať si rozum na vrch hlavy. Schytil som pevne kľučku a poriadne som zatlačil. Nič. Hrdza na kľučke len prezrádzala, že nemám šancu. Šplhal som hore, až som bol na druhej strane. Bol to cintorín.
PART FOUR
Cítil som sa nesvoj. Cintoríny neboli mojou silnou stránkou, vždy som mal pocit, že sú len miestami kam netreba chodiť. Môj pocit sa mi potvrdil aj teraz, keď som ucítil ako ma zasiahla železná tyč do brucha. Bola to hrobárova lopata. Skôr ako som sa stačil postaviť, uštedril mi jednu po hlave. Brebral som sa v čudesne malom priestore.
"Prekristapána, už nie!", zvrieskol som, keď som zaostril a zbadal som plešatého muža s vtákom na hlave. Vták sa vzniesol do vlhkého vzduchu a zakrákal štebotavý refrén. Plešatý muž sa na mne smial od ucha k uchu. Vták mu sadol na rameno. "Stavím sa, že chcete vedieť, prečo ste tu." Vták popritom pokýval hlavou, akoby mu bol rozumel.
Bez slova som pokrútil hlavou a muž pohotovo zareagoval. "Vaša zvedavosť už dlhšie zamestnáva môj drahocenný čas. Stačí zopár viet a boli by ste zaraz preč. Vy tu však zostanete." Už mi vážne z toho chlapa bolo na nič. `O čo mu ide?`, vravel som si v duchu. `Dobre vie, tak ako aj ja a určite aj ten vták, že s tým nemám nič spoločné. Ale ako chce, veď ja mu to vytmavím.` Pokúsil som sa vstať, no nohy ma neposlúchli. Na nohách som mal totiž hrubú kovovú reťaz a na rukách putá. Nezmohol som sa na nič, preto som čakal. Po chvíli plešatý chlap odišiel. Jeho vták, ktorý predtým sedel na jeho hlave ostal pri mne.
Najprv sme sa len oťukávali, každý sa pozeral inam, ale to čo sa stalo, bolo nevyhnuteľné, pozreli sme sa jeden druhému do očí. To čo som uvidel v jeho očiach mi zobralo dych. Sklonil som hlavu, aby som vzdal úctu tomuto vznešenému tvorovi. Sadol si mi na hlavu. Naplnil ma pocit šťastia a sily. Roztrhol som reťaze. Jeho pazúry som na hlave vôbec necítil. Plný zvláštnej energie som jednoducho vstal a začal uvažovať, čo teraz. Na okamžitý útek som pomyslel len krátko. Bol som už príliš zamotaný, chcel a musel som zistiť viac. Vybral som sa do dverí, ktoré plešatý chlap zamkol, ked odišiel. Vôbec ma neprekvapilo, že som ich vytrhol z pántov a odhodil. V chodbe predo mnou nebolo svetlo, ale jednako som videl úplne jasne všetko, čo v nej bolo: prázdne kvetináče s červenou hlinou pri stenách, kde tu nejaké dvere, ale rovno predo mnou sa vznášala ružovatá hmota tvaru detského perníka. Neváhal som a odhryzol som si. Odrazu som sa cítil ako predtým, slabý a obyčajný. Zatackal som sa a možno by som odpadol, keby si na moju hlavu znova nesadol ten vták. Dodal mi silu a postupne som sa dostal až k pancierovým dverám s nápisom "Vojdi, možno to prežiješ ".
Odpľul som posledné zvyšky detského perníka, ktorý v skutočnosti chutil ako niečo medzi formaldehydom a nenasýteným mravčanom draselným a potisol som dvere. Nešli. Vyskúšal som teda nohu a poriadne dvere nakopol. Ako naschvál práve vtedy ten vták vzlietol a ja som si zlomil tri prsty a vytkol členok. Skôr ako sa vták vrátil na moju hlavu, udrel som sa ešte lokťom do železného trámu od dverí. Moril som sa takto ešte zopár minút dokiaľ vták nevidal prenikavý zvuk, ktorý pripomínal znelku z kolesa šťastia. Dvere sa otvorili. Nakukol som do miestnosti. Bola plná malých pekingských prasiatok, oblečených v žltých svetríkoch a vôbec si ma nevšímali.
martin & MB;
Comments
Post a Comment